Tričko Antonio s dvojplošníkom ANDULA ANTONOV AN-2 - hnedá

Určenie: Pre mužov

Anna, Ann.. Toto meno sa mi vždy páčilo. Je prosté a vznešené zároveň. A predstavte si, že v Československu týmto menom označujú lietadlo Antonov - An2. Hovoria mu "Andula", čo je jeden z mnohých miestnych tvarov krásneho mena Anna. Pochopil som prečo, jednoducho ho majú radi. "Andula" Je to totiž veľmi šikovné a univerzálne lietadielko. Nie práve veľké, ale pevné ako pekné dievča, keď ju zovrite v náručí. A ja, Antonio Cameron junior, mám rád oboje - ženy aj lietadlá. V istom zmysle sa s oboma týmito fenoménmi môžete dostať do neba.. Ale späť k Andule.

Prvý prototyp Antonova vzlietol dva roky po druhej svetovej vojne, 31. augusta 1947. Jednalo sa o lietadlo poháňané sedemvalcovým motorom AŠ-21 a bolo označené skratkou SChA-1. Vývojári pôvodne pracovali na poľnohospodárskom lietadle, avšak z ich dielne vyšiel stroj taký univerzálny, že ho jeho schopnosti predurčili na využitie v mnohých iných oblastiach. Slúžila aj ako dopravné lietadlo a zamilovali si ho aj výsadkári. Andula mala nespočetné množstvo dobrých vlastností, ale asi najviac sa preslávila svojim krátkym vzletom, dĺžku štartu a pristátia dosahovala 200 metrov, a tým, že dokázala operovať z nespevnených plôch a na veľkých vodných plochách pristávala na plavákoch.

Robustný dvojplošník preukázal svoje unikátne vlastnosti aj v Arktíde aj Antarktíde, pretože vďaka vysokej odolnosti mal aj polárnu verziu. Polárny An-12 so zvlášť upraveným trupom, ktorého spodná časť mala tvar plochého člna s ľahko naznačeným kýlom, som napokon sám pilotoval. V prípade núdze mohol tento typ stroja pristáť na snehu či ľade bez toho, aby sa poškodil. Osobne som mal možnosť za polárnym kruhom vyskúšať a oceniť jeho špeciálne upravený podvozok, kedy kolesá nahradili lyže opatrené brzdami a elektrickým vykurovaním, aby neprimrzli k terénu.

Vtedy sa k severnému pólu vydala skupina piatich polárnikov. Dvaja Francúzi, dvaja Angličania a jeden Dán. Na cestu sa pripravovali dlho a mali všetko skutočne dobre naplánované. Ale čo si dopredu nenaplánuje nikto, je počasie. Viete, že v Antarktíde sa strieda polárny deň a polárna noc a že sa budete stretávať s teplotou tridsať stupňov pod nulou. Ale keď sa priženie silný protivietor so snehom, a teplota tak klesne k mínus päťdesiatpäť, to vie len boh. A keď sa rozhodne, že vás potrestá za vašu spupnú snahu zvíťaziť nad prírodou, najskôr na to doplatíte. A práve to sa stalo spomínanej medzinárodnej výprave. Šialené počasie spomalilo jej cestu a zásoby aj sily začali ubúdať. Navyše sa stalo, že dánsky polárnik urobil chybu, kvôli ktorej spadol do vody. Ostatní ho síce vytiahli, ale omrzliny, ktoré utrpel a ktoré sa nehojili, boli také zásadné, že mu začalo ísť o život. Dostal som za úlohu vydať sa do Antarktídy a výpravu dopraviť do bezpečia.

Vyrážal som v polovici júla, v Anglicku panovali horúčavy na zalknutie. Ťažko si predstaviť, že je to niekde inak. Ale bolo.. Medzipristátie som mal na Špicbergoch, poslednej výspe civilizácie, a potom som sa už vzniesol nad nekonečnou bielou pláňou. Spočiatku to pre mňa bol zaujímavý a nezvyčajný pohľad, ale potom mi krajina začala pripadať jednotvárna. Podo mnou ubiehali takzvané torosy, čo sú obrovské ľadové zhromaždenia. Súvislú bielu plochu tu a tam pretínali pukliny v ľade, niektoré len meter dva široké, ale iné v šírke dvesto alebo tristo metrov. Potom idyla skončila. Začal sa zdvíhať prudký vietor a ja som musel zápasiť so silnými turbulenciami. Andula sa prepadala a zase stúpala nahor, ale držala sa statočne. Keď sa k vetru pridalo husté sneženie, začal som sa celkom obyčajne báť. Podarí sa mi vôbec pristáť? A ak áno, bude ešte koho zachraňovať?

Výprava sa našťastie utáborila v mieste, kde neboli žiadne ľadové hory, ani praskliny, aby mi umožnila bezpečne pristáť. Štyria jej členovia, ktorým ešte zostávali nejaké sily, vybudovali zo snehu iglu av ňom čakali na záchranu. Vztýčili improvizovaný stožiar, ku ktorému priviazali červenú deku, aby bola viditeľná už z diaľky. Lenže hľadajte v hustom snežení deku! Boli sme spojení vysielačkou a ja dúfal, že spojenie vydrží. Podo mnou zamrznutý Severný ľadový oceán, sneh vo víroch hnaný víchricou... Cítil som sa mizerne. Pokúšal som sa očami preniknúť bielou stenou. Už by som mal predsa byť pri cieli! V tej chvíli si ten hore, ktorý všetko riadi, asi povedal, že si za svoju odvahu zaslúžim malú odmenu, a tak na chvíľu zmiernil chumelenicu. A v tom som ju uvidel - červenú deku, ktorá sa zmietala vo vetre. Polárnikov nebolo nikde vidieť. Ale došlo mi, že v kvílení víchrice nemohli počuť motory moji Anduly. Obletel som planinu, a keď som skutočne nikde neobjavil žiadnu puklinu v ľade, šiel som na pristátie. Vrtuľa lietadla zvírila sneh, takže som dosadol v bielom oblaku. A v tej chvíli som ich uvidel, zababušené postavičky vyliezajúce z provizórneho obydlia. Zimou strápení cestovatelia plakali šťastím a slzy im okamžite mrzli na tvárach. Rozumel som tomu. Samota, ktorú cítite uprostred ľadu, snehu a mrazu, je šialená.

Musím povedať, že také nadšenie, ktoré ma ovládlo, keď sme pristáli na Špicbergoch, teda v bezpečí civilizácie, mi snáď nepripravilo žiadne iné letisko. Antarktída je nádherné miesto, ale aj divoké a nemilosrdné. Už nikdy som nemal túžbu sa tam vrátiť.